Bola sobota ráno, nedočkavá som pobehovala a zháňala veci na výlet. Výlet, ktorý pre mňa znamenal veľa, splnenie podstaty mojej výdrže, kondičky a chcenia. Celú noc som nevedela zaspať, len som sa prehadzovala, taká klasická cestovná horúčka, a zrazu budík 5 hodín ráno, rýchlo vlasy zmyť, osprchovať a pripraviť posledné veci. Všetko bolo nachystané, ja pripravená už len vyštartovať, ešte v DS som si kúpila botasky a ruksak aby som bola ako tak pripravená. Cyklo gate a šatku som naplánovala na BA, že tam to dostanem kúpiť, čo čert nechcel nedostala som, nemali moju veľkosť, ale zato mi skoro jedna žena vyveštila budúcnosť, chcela zato 20 euráškov tak som sa nato nedala, ale šak povedať, že budem žiť vela rokov a mať 2 deti dokáže každý. Nastúpila som na autobus do Trnavy, kde som prestúpila na bus do Hlohovca. Jarko pre mňa došiel a tak sa mohla naplno začať cesta do Passau. Balenie a selektovanie vecí bolo úžasné, toľko srandy pri tom, človek sa nevie rozhodnuť či zobrat dve balenia sardinok alebo štyri, oblečenie selektované na minimum aj tak sa toho nabalí kopec a bajk, teda moje žriebätko ako som ho nazvala je zaťažený. jáááj bála som sa tých prvých minút ked som ho skúšala, bolo to také neznnáme, a hlavne rešpekt a dávanie si pozor aby sa mu nič nestalo. Vyrazili sme do leopoldova, tam nás čakal vláčik, naložili sme bajky a hrnuli sa do bratislavy, smoklilo celú cestu ale mne radosť neskazilo, vystupili sme na hlavnej a ubytovali sa v študáckom intráku, kde nám aj pivo núkali aj bajky chceli vyskúšať. Odolali sme a ešte pred spánkom sme si naplánovali začiatok druhého dňa, logistika, pravidlá a postupnosť majú svoje opodstatnenie.
Samozrejme, že plánovanie a logistika nespočínala len na nás, ale aj na treťom členovi posádky, Roman došiel za nami na bejvák, spočiatku som mala z neho pocit, akéhosi nezáujmu o celú akciu, staval sa apaticky, ale našu radosť to neskalilo, dojednal sa odchod z ba a dali sme si studenú kofolu.Išli sme spať, lebo na druhý deň nás čakal začiatok dobrodružstva (pre mňa najväčsieho ). Dorazili sme na stanicu, dosť v predstihu, ale lepšie skôr ako sa náhliť, čakali sme Romana, ktorý nechodil, už sme boli vo vlaku, a on dorazil na poslednú chvílu. Vlak sa pohol a cesta sa začala,vo Viedni sme museli presadnúť, a tak sa začalo hľadanie Westbahnhof, no poviem Vám, značenie tam nemajú bohvieaké, ale zato cyklo cesty majú v pohode, a šoféry sú tolerantný, to sa u nás nestáva. Po prekonaní menších prekážok, ako vytúžené nájdenie stanice, kúpenia lístku, striedanie sa pri bajkoch keď si niekto musel odskočiť, sme konečne nasadli na vlak do Passau, s dvoma prestupmi a celkovou dåžkou 4 hodiny a 45 minút sme sa ocitli na mieste. Našli sme si kemp, kde som po prvý raz zažila aké to je spať v stane, bola to paráda, bola mi zima síce, ale radosť to neskalí.Nezabudnite si nikdy vziať so sebou spacák, keď budete spať v stane, aby ste sa celú noc nemuseli prechádzať, lebo je Vám zima. Na ďaľší deň sme mali naplánované prejsť istý počet kilometrov, aby sme sa do piatka dostali domov. Žriebätko, bolo perfektné, hoci mu začal strečkovať volant a som sa trocha naplašila, po servisovaní (dotiahnutí kľúčom )v cykloservise v Passau som si mohla vychutnávať jazdu. Myslím si, že sme boli perfektne zohratý, Roman túžil aj po obzeraní miest, okolia, a nasledného fotenia všetkého a ja s Jarkom sme si užívali vietor vo vlasoch a nabehaných kilometrov. Počasie prialo v celku, ale rozhodli sme sa na noc ubytovať v hoteli. Stan ma nadchol, ale úprimne chcela som sa vyspať a nadobudnúť nové sily do ďalšieho dňa. Vytešovala som sa z toho že som v nemecku, a že môžem kecať v ich reči, bola som happy zo všetkého, ale najviac ma tešilo, že bajkujem, že nadobúdam iný rozmer svojho bytia. Ten pocit, Dunaj, príroda to je úžasné to nás hnalo ďalej. Večer som cítila svalovicu a bolel ma zadok, ale bola to príjemná bolesť. Obedovali sme v reštikách, lebo sme si chceli dopriať výdatné jedlo, ktoré nie len zasýti ale dodá aj energiu. Mali sme šťastie, že dážď nás zastihol, keď sme boli skrytý, ale veci na bajkoch aj tak zmokli. Takže ponaučenie veci na bajku si treba zakryť ak nechcete mať komplet všetko premočené.Cestou sme stretávali kopec bajkerov,zvončeky na bajku sú potrebná a perfektná vec, zdravili sme sa a ja som mala úžasný pocit z toho, že niekam patrím, že som tu a teraz na tom mieste.
Jarko je namakaný, veľký bajker, telom a dušou, ja tou dušou skôr lebo kondičku nemám, ale na tom nezáležalo, lebo hlavné je si to užiť a ja som si to užívala do konca. Ďalšia noc, ďalsie inštrukcie a plány do ďalšieho dňa.Ďaľšie hľadanie ubytovania v hotely, lebo v študáckych intrákoch možu prespať len študáci. Previezli sme sa párkrát na kompe, keď sme museli prejsť na druhý breh, to bolo úžasné, fotili sme sa a človek bol šťastný. Bajkovali sme o sto šesť a tak ubiehali hodiny, robili sme si prestávky aby sme si oddýchli a pokračovali ďalej.Nakúpili si v Spari ovocie a uhorky /perfektná odroda, možem povedať / Radosť nám pokazilo počasie ksme eď dorazili do Kremmsu ,kde sme si dali obed a po chvíli začalo pršať. Videli sme že to nebude taký letný dáždik, a po troch hodinách sme o tom boli presvedčený na isto. Po logickom zvážení sme vedeli, že náš výlet sa tu končí a tak sme si našli vlak, ktorý nás doviezol do Viedne. Po neúspešnom hľadaní Sudbahnhof (ktorá vraj už neexistuje, pričom nedelu este existovala ) sme došli na Heiligen hof a odtiaľ mal ísť vláčik do Wohlsthalu. Potom sme nasadli na bajky a doviezli sa do Bratislavy.
Pre mňa to bol ten najkrajší zážitok v mojom živote a naučila som sa veľa vecí ktoré nezabudnem a zato ďakujem Jarkovi a Romanovi …takže nech fúkajú západné vetry, úsmev na tváry, radosť zo života a nakopnutie do pedálov…a ďaľšia akcia
