Projekt 200

Priznávam bez mučenia, nie som cyklista. Som človek, ktorý sa rád vozí na bicykli. V piatok podvečer sadám k mapám, kam to bude tento víkend. Do úvahy pripadá sobota, na nedeľu to počasie nevypadá. Po takmer mesačnej prestávke od jazdenia na cesťáku kôli technickým problémom by to chcelo niečo „epické“. V hľadáčiku sú nejaké tie kopce po okolí, Pustevny, Soláň, možno Kasárne na Slovensko-Českej (alebo Česko-Slovenskej) hranici, Kelčovské sedlo (známe aj ako Hlucháňka), či nejaká forma ich kombinácie. Predbežne dohodnutý s kolegom, ktorý mení môj plán. Pustevny bol toť a že by rád toho roku ešte Valašsko, vraj nádherný kraj pre cestu. Ja neviem, ešte som tam nebol. Auto sa mi štartovať nechce, no do Karolinky je to kus. Meníme štart na sever Soláňa. I tak je to ďaleko. Veď to… môže dať 200!

Po prvých pár stovkách som si povedal, že raz tých 200 skúsim. Raz. V ten piatok by sa dalo povedať že možno o rok, dva. Ani vo sne by mi nenapadlo, že to bude zajtra. Ale nemyslím na to, predsa len je to… No proste na mňa veľa (áno, polovica BF to už dala a tá druhá BY to určite dala, prípadne tieto smiešne čísla neberie na vedomie), keby niečo, príde po mňa manželka do Bečvy, tých 150 isto dám. A potom sa uvidí.

Kríza prišla, za podpory parťákov bola prekonaná (od 50-teho km po 150-ty som mal spoločnosť) a posledných 50 km som domotal. Posledných 25 som si dokonca užíval, všetko sadlo dokonale, protivietor som odmakal ráno, podvečer už príjemný južan pridával výkon Émonde skoro ako čipnutý elektromotor. S blížiacim sa cieľom prichádzala energia a eufória navodila pocit, že snáď ešte ani nechcem končiť. V deň výjazdu to proste všetko do seba zapadlo. Počasie, krajina, atmosféra…

Tu link na trasu a tu na krátky zostrih, kolega mal kameru :)